Založ si blog

Aj spomienky jedného ľudského života môžu byť celkom neporovnateľné

Dlho a zodpovedne som premýšľal nad tým, kde svoje spomienky na historické miesta s príslušnými spomienkami na opis ich podoby začnem, lebo vybrať si naozaj bolo z čoho, veď čas je voľačo prirodzene plynúce a udalosti v ňom sú alebo stále sa opakujúce, či naopak, až neuveriteľne originálne, kedy sa repríza vlastne ani neočakáva, ale presne v tej chvíli, keď som si predstavil súčasnosť obyvateľov mesta Trnavy s tým, čo som zažil ako mládenec v Považskej Bystrici mi bolo jasné, že čo aká rarita sa voľakde vo svete udeje, nájde si v chode času svoju reprízu a a je to viac ako dobrá príležitosť porovnať, ako a prečo sa to stalo vtedy a prečo sa to opakuje dnes, keď „už sa vlastne všetko vie“ a naviac, je to naozaj celkom osobné.

Tú dilemu časovej orientácie som vyriešil jednoducho, súčasnosť daná starosťami občanov mesta Trnavy a teda aj Slovenska je v ponuke súčasníkov a je celkom dobre možné, že ich problém s pomníkom na svojom námestí – a presne o ten celkom reálne ide –vôbec netrápi, a ani nezaujíma – to je otázka individuality, ale moje zážitky z  tých chvíľ budovania socialistickej vlasti, keď sa s „vypätím všetkých síl rúcali spomienky na históriu, vraj neslávnu a nedemokratickú“, sú viac ako polstoročné – už sa o nich vôbec nevie, verejné pripomínanie tých zážitkov nejestvuje, lebo sú hriechom proti ľudskosti  a tak takúto povinnosť preberám na seba.

Bolo to svojim spôsobom pre Považskú Bystricu skvelé obdobie, rozvoj výroby v miestnej fabrike – pôvodne zbrojovke, sa síce udržiaval v duchu tradícií, ale predstavte si, pojem mierová výroba dostal podobu napríklad chladiarenských zariadení a predovšetkým motocyklov – začínali tu vyrábať malé značky Manet a celkom iste práve preto sa táto lokalita stala pre organizátorov Šesťdennej motocyklovej súťaže v Gottwaldove dobrou adresou prejazdu pre všetkých jej účastníkov, lebo iba niekoľko rokov po skončení svetovej  vojny, ale žiaľ, už rozbehnutej tej, s prívlastkom studená, to bolo všade v Európe celkom zložité s ohľadom na komfort služieb.

Je to dodnes voľačo viac ako len preukazné, že zážitok všetkých tých našich hostí, čo v prvom rade zápolili o športové vavríny musel byť viac ako len dominantným, lebo keď v premiére prechádzali našim mestom väčšinovo zastavili a pri odbočke na most cez Váh bez výčitiek svedomia obdivovali úžasnú sochu, pre nich celkom iste neznámej osobnosti, pre jej pozoruhodnú veľkosť, čo zdôrazňoval žulový obelisk, na ktorom stála a prezradím, že to bol pamätník Milana Rastislava Štefánika, osobnosti našej histórie z čias vzniku našej štátnosti a jej kredit mal hodnoty celkom mimoriadne – jedna z najväčších sôch na kontinente a bolo teda čo obdivovať!

Pri druhej etape tej prvej povojnovej Šesťdennej – teda už na druhý deň, to už bolo teatro aj pre nás, domácich, pod tou dominantou mesta sa zastavovali všetci pretekári, povinne fotografovali, prišli viac ako samozrejme aj členovia z ich veľkého sprievodu a reakcia v spravodajstve väčšiny agentúr bola v podobe senzácie – tak si predstavte, v takom mestečku a taká paráda – hotová senzácia!!! Verte mi, bolo to naozaj senzačné miesto, úžasný pohľad a tie fotografie si opatrujem naozaj ako oko v hlave, sprevádzali ma v mojom živote od jeho prvých chvíľ až do konca svojej histórie, lebo ako už zrejme tušíte, ten dôkaz pýchy vlastnej histórie našej vlasti je už iba spomienka!

V absolútnej anonymite, ako „smrteľnú urážku pre vznikajúci socializmus“ u nás, čo nám tu zanechala táto osobnosť štátnych dejín a veru aj celej Európy z čias prvej republiky,  sa tej  sochy bolo treba zbaviť! V jednu noc tých strašných rokov sa ozval nad mestom výbuch a už nebolo čo obdivovať. Tých fám, kto to mal na svedomí bolo veľa, ich podoba závisela od odvahy tých, čo o tom rozprávali a tak akosi pre istotu to vraj nespôsobil všemocný orgán komunistickej moci, teda jej ÚV – putovať do väzenia lákalo naozaj málokoho a čo ako to budete spochybňovať, príčinou toho hrozného skutku bola vraj nenávisť českých odbojárov v našom meste, predovšetkým tých, čo boli členmi milícií  a nikoho nebudem presviedčať, že to práve takto byť naozaj nemohlo, lebo nič sa nedá robiť – časy to boli potom na dlhú dobu viac ako zložité!

Ba pre istotu aj spomienka naviac, po roku 1989 sa celkom samozrejme snívalo o tom, že ten pamätník a tú obrovskú sochu ako voľačo dejinne dôležité obnovíme, to mesto, kde sa aj to málo dobrého, ako je priaznivý osud v podobe úžasnej fabriky v službách jeho obyvateľov prestal prejavovať všestranným profitom je realita dneška, ako keby z pomsty za ten zločin a teraz teda prišlo to pokračovanie takmer rovnakých udalostí z Trnavy. Jasné, s prívlastkom súčasnosti, v hre je osud Sochy osloboditeľov, teda dvoch postáv vojakov sovietskej armády na dôstojnom kamennom podstavci, čo stojí na trnavskom námestí SNP, čo sa architekti mesta  pripravujú rekonštruovať, lebo je v ohrození stability, viac ako spoľahlivo je vidieť, že zub času sa na jeho poškodení prejavuje celkom spoľahlivo a prišiel nápad – jasné, nie ho vyhodiť do povetria, kdeže, iba ho presťahovať a tak ho aj spoľahlivo ratovať, na oveľa pokojnejšie miesto, kde bude aj zázemie spoločenských aktivít, lenže pozor!

To presťahovanie je síce v plánoch Radnice, lenže istá časť obyvateľov Trnavy, môžete hádať, s akou politickou orientáciou je radikálne proti, pridali sa k nej členovia spolku  Protifašistických bojovníkov a vzápätí aj ambasáda Ruskej federácie v našej republike, kde to chápu ako voľačo celkom nedôstojné – vraj stačí sa obzrieť v Poľsku a v tej chvíli už je to veru celkom háklivá vec! Ba veru aj napriek skutočnosti, že v roku 1959 sa z toho miesta kde Osloboditelia dodnes stoja nevysloviteľným zázrakom a tajomne stratila socha Milana Rastislava Štefánika, jasné, bez použitia výbušniny, aj keď ich k takejto odvahe pohnalo „hrdinstvo tých milicionárov z Považia o rok skôr“, ale nič sa nedá robiť, buďte výhradne čestnými a spravodlivými arbitrami dávnych a súčasných rozhodnutí – kde je v nich rovnocennosť, kde spravodlivosť, prečo je na všetko takmer vždy neporovnateľná mierka všetkého, čo od seba odlišuje spravodlivosť a svinstvo?!

Nech je to teda nedopovedaný príbeh, pre každého v jeho vlastnom svedomí a v hodnotách človečenstva ako večnej spravodlivosti, lebo koniec koncov je to akurát v každom z nás celkom individuálne…

V oblasti žurnalistiky je dohoda výhradne problémová. . .

12.12.2018

Titulok svojim spôsobom celkom jednoznačný, lebo informovať verejnosť o veciach hodných názvu problematika vecí verejných v tom najširšom možnom kontexte je jednoducho vždy najmenej v dvoch viac »

Premiér a predseda strany Smer myslia celkom odlišne. . .

11.12.2018

Presne v tej chvíli, keď sa skončil ošiaľ vyvolaný atmosférou snemu strany Smer SD v Trenčíne, v sobotu, charakterizovaný presvedčivou réžiou jeho predsedu a expremiéra Roberta Fica, čo viac »

Podoba a predsa len zásadný rozdiel, porovnávanie je celkom prirodzená vec!

10.12.2018

U nás a veru aj v Nemecku sa vnútroštátne diania začali na sebe podobať presne v tej chvíli, keď sa situácia spojená s riadením krajiny v praktickej podobe a veru aj v kontexte s jej smerovaním viac »

Andrej Babiš

Európska komisia nemieni dotovať firmy okolo Agrofertu

12.12.2018 22:49

Peniaze sa nebudú vyplácať, kým nebude objasnená situácia okolo možného konfliktu záujmov premiéra Babiša.

Tupolev Tu-160

Ruské strategické bombardéry lietali na Karibikom

12.12.2018 22:23

Bombardéry, ktoré v minulých dňoch prileteli do Venezuely, vykonali desaťhodinový let nad Karibským morom.

obrnené vozidlo

Maďarsko na ochranu trhov nasadilo obrnené vozidlá

12.12.2018 21:32

Spravodajský server Index.hu pôvodne pohyb vojenských vozidiel spájal s podvečerným protestom v uliciach Budapešti.

Mateusz Morawiecki.

Poľský premiér Morawiecki ustál hlasovanie o dôvere v parlamente

12.12.2018 20:03

Dolná komora parlamentu podržala Morawieckeho vo funkcii pomerom hlasov 231 k 181.