Založ si blog

Je to naozaj pravda, už je to viac ako štvrťstoročie. . .

Svoje spomienkové povinnosti na návrat krajiny, kde som naozaj od narodenia doma, k slobode a k demokracii, ako teda v kontexte s tou národnou oslavou pripadajúcou na 17. november musím celkom plnohodnotne akceptovať, prežívam to všetko takpovediac celkom svojsky a originálne, napísal som viac ako samozrejme niekoľko spomienkových textov na tie, veru naozaj interesantné časy v mojom živote do osobných listov, čo som posielal na adresu svojich viacerých vinšovníkov, čo boli v mojom živote tými dejinne poučenými persónami in natura a chtiac nechtiac sa mi dostalo aj plnej náruče nenávistných odkazov, čo si to vlastne o sebe myslím v kontexte s tými udalosťami aj v odkazoch na tomto portáli…
Nech je vám všetkým spoľahlivo preukazné, že väčšinovo práve v tomto priestore patrím k tým, čo si nezaslúžia nič, ale naozaj nič pozitívne, tú udalosť v mojom živote, čo ma z učiteľa na bývalej Jedenásťročenke, v službách biológie a telocviku, po augustovom ataku v roku 1968 vojskami tábora socializmu pod vedením ZSSR spravili valcérom farebných kovov v Považských strojárňach mi dopriali viac ako prednostne a moju potrebu, predsa len ten fyzický kontingent povinností vylepšovať voľajakou duševnou pohodou – to hovorím o svojej pravidelnej a dlhodobej príspevkovej činnosti do podnikových novín s pôvodným menom Gottwaldovec a potom Strojár, si osobovali charakterizovať ako voľačo celkom márne a zbytočné, lebo čo sa dá robiť, pochopiť, že to bola svojim spôsobom moja vnútorná revolta voči tej životnej krivde, čo postihla nielen mňa, ale aj celú moju rodinu a hoci som sa usiloval aspoň voľačím pripomínať, že som mal naozajstný kredit nebezpečného rebela antisocialistických spôsobov a museli dávať viac ako len „dobrý pozor“, aby si moje maniere voľačím ich zosmiešniť ustrážili, bolo to márne – alebo aj ináč, nad ich sily a presne tie spomienky sú pre mňa voľačím ako vyznamenaním bez metálu!
Bol som prispievateľom so značkou eská, ku ktorej sa z nostalgie k tým dávnym dobám hlásim aj dnes a je veru pre tých naozajstných epigónov tých čias „originálneho socializmu“ povinnosť pochopiť, aká to bola svojim spôsobom úžasná sranda
, keď všetci vedeli, že ten nepriateľ socializmu v tých novinách s nickom eská je naozaj Stanislav Krištofík, ten bývalý učiteľ, čo ho pre nenávisť k tej extra politike Moskvy vyhodili z práce a je síce dobre plateným a veru aj verejne uznávaným, lenže iba robotníkom a viac ako šokujúco bolo platné pravidlo, že už veru bol v tej podobe úžasnej a velikánskej ozdoby socialistickej výroby nedotknuteľným prispievateľom do miestnych týždenných novín! Bola to pomaličky sa rodiaca prax, svoje článočky venované tým svojim kolegom v podniku, čo boli takpovediac „hrdinami práce“ som poľudštil a urobil občanmi v tom najkrajšom slova zmysle reálnej životnej postate a z ničoho nič to bolo verejné tajomstvo voľačoho naozaj celkom extra hodnoteného!
Všetci však tiež spoľahlivo vedeli, že ten zborový rehot osadenstva fabriky z návštevy „súdruha Štrougala“ je vyvolaný opisom v mojej reportáži, ako sa vedenie továrne rozhodlo v svojej výškovej správnej budove od rána nechať stáť výťahy na prízemí, lebo sa nevedel čas, kedy tá úžasná návšteva presne príde a bolo to voľačo osadenstvo a návštevníkov až neuveriteľne deptajúce a fakt, ako som charakterizoval sviatky Veľkej noci v svojej podobe noviny namiesto k zákazníkom doviedli do stoky v celom náklade, lebo ten utajený význam článku tí zodpovední rozpoznali až tesne pred expedovaním, keď ich na to upozornil šéf tlačiarne v meste a je to voľačo presne v tom duchu chápania, čo mi aj tento ťažký údel v mojom živote robí viac ako len znesiteľným, lebo mi bol napokon cestičkou k uznaniu a verejnej dôvere! Už dva dni po pražských študentských nepokojoch a tom prvom študentskom proteste v Bratislave som musel celkom inkognito, v utajení pred stále všemocnou štátnou správou riešiť mnoho svojich aktivít a kontaktov z celej republiky, ba veru aj doma, či z iných fabrík v našom, vtedy obrovskom okrese a nech vás to vôbec neprekvapí, že naozaj rýchlo som sa namiesto vo valcovni usídlil v kancelárii jedného z okresných úradov ako predstaviteľ VPN, mal som k dispozícii nielen kontaktné prostriedky a kancelársku techniku, ale aj dopravné možnosti a viac ako šokujúco toľko dôvery od ľudí mne celkom neznámych, že som sa tak trošku až obával tej novučičkej skúsenosti stať sa voľačím či voľakým až zázračne známym!
Ponuka striedala druhú v rýchlom slede, mohol som sa stať čím by som si len zažiadal, najväčší šok som prežíval vtedy, keď som vyvolal zdesenie úradníkov z Prahy odmietnutím ponuky stať sa poslancom federálneho NZ veru v podobe už aj, alebo iba o chvíľočku neskôr tej z Bratislavy, vybrať si celkom slobodne a bez námietok čím sa chcem stať už v slobodnej krajine a vtedy som sa rozhodol všetko s tým nerozlučne spojené reálne podrobiť skúške správnosti! V priebehu týždňa som si široko rozprestretou informačnou sieťou dobrovoľníkov vyhľadal tie najvhodnejšie persóny vhodné na výkon predsedu MsNV, teda dnes primátora mesta a predsedu ONV a nikdy na to nezabudnem, ako som to realizoval! Predovšetkým na tom ONV, kde bola väčšina funkcionárov z mnohých lokalít toho velikánskeho priestoru od Žiliny, po hranice s Českom až po Trenčín a Prievidzu a kde na mňa hľadeli ako na zázrak, keď som ich požiadal takpovediac in medias res o pracovnú schôdzku s celkom jednoznačne určenou tému rokovania – vzdajte sa výkonu svojho zamestnania a čo ako im to znelo neuveriteľne, stačilo vypočuť si postoje a názor tajomníka tejto ustanovizne, súdruha Gajdoša, môjho bývalého priameho šéfa v školstve, čo ma v dôsledku všetkých mojich vtedajších aktivít z tej práce vyhodil a bolo vymaľované! Už sa bránil iba predseda ONV, ten bol tuším z Púchova, ale ten odpor bol celkom formálny, bolo veru celkom preukazné, že to akože málo známe VPN je už kredit a sila ako poriadne mocný spoločenský „tank“ a prvá stránka nového denníka Verejnosť dostala informáciu na svoju premiéru v podobe viac ako presvedčivej! Prvé slobodné vedenie mesta a okresu v Československu, bez kurately komunistov, bolo to voľačo oceňované verejnosťou až s neuveriteľným interesom a prisahám, byť čo len máličko poplatným verejnému obdivu a verejne prejavenej chvále, bol by som vari aj zpyšnel, lenže čo už, som klasický racionalista a tak som sa už vlastne v pokračovaní tej slávy stal vedúcim odboru školstva tam, kde som podľa komunistických zásad a manierov prepadol!
Jasné, aj s dobrým pokračovaním pri najlepšom ministrovi školstva v tých naozaj búrlivých časoch, čím myslím Jána Pišúta,
s ktorým by sme pri troške šťastia boli našli voľačo ako zlatú baňu, keby už vtedy bola politika voľačím nielen perspektívnym pre osobnú kariéru, ale pre prospech celej spoločnosti prednostne a teraz, už ako zaslúžilý senior, si o tom všetkom bez zábran a výčitiek svedomia – to predovšetkým – môžem pokojne premýšľať a aj s mierom v duši spomínať. Aj s dovetkom, nech tým, čo to vôbec nedokážu pochopiť a akceptovať nech aj rohy čerta narastú a hanba nimi lomcuje, lebo časy to boli naozaj celkom mimoriadne, ba úžasné a ten zázrak, kým som to vtedy bol, o čo som sa pričinil a koľko zásluh na tom zrode novej podoby tohto štátu tak naozaj a reálne mám, nech sa nikdy nezabudne… To už nie ja, ale politológ Horský, čo o tom všetkom dumal takpovediac celkom povinne, ako príslušný expert, to všetko pomenoval ako revolúciu odvahy a sŕdc bez zloby a pochopte aj uznajte – nič viac a nič krajšie to ani po tých rokoch v mojom živote naozaj neznamená.

Aj všedný život zaslúžilého seniora môže byť voľačo na mnoho spôsobov. . .

15.10.2018

Budem dôveryhodný, s ohľadom na vzťahy so svojim pokrvným potomstvom je môj život stále voľačím celkom plnohodnotným, dve dcéry už sú nielen perfektné maminy mojich štyroch vnúčat, ale viac »

Ako dobre, že vo vláde má SR aj akceptovaných diplomatov. . .

14.10.2018

Jasné, keď sa čitateľ tejto úvahy nad tým konštatovaním čo len máličko zneistí aj prekvapí a začne triediť a rátať, kto sú to a koľko ich teda máme rýchlo objaví, že klasika poučky viac »

Prezidentov krajín V4 sme mali u nás na školení. . .

13.10.2018

To viete, hovorí sa tomu klasika zveličovania, občas sa to píše aj v uvodzovkách, aby sa čitateľovi prezentovala povinnosť autora takéhoto textu predviesť mu celkom presvedčivo, že si naozaj viac »

Pavlo Klimkin

Klimkin naznačil pokrok v rokovaniach s Maďarskom o Zakarpatskej oblasti

15.10.2018 18:33

Maďari sa sťažujú na jazykovú a kultúrnu diskrimináciu zo strany ukrajinských úradov.

BRITAIN-EU/

Nikto nevie ako. Ale o brexite sa musí rozhodnúť

15.10.2018 18:25

Nikto nechce a nemôže cúvnuť. Bez veľkého kompromisu sa však rokovania o brexite blížia k nedohode.

parlament, danko,

Ťahanice o Dankovu rigoróznu prácu

15.10.2018 18:23

Na zverejnenie práce vyzval predsedu Národnej rady aj rektor banskobystrickej UMB.

hasič, požiar, les

Hasiči zasahujú pri požiari lesného porastu nad Hnúšťou

15.10.2018 18:07

Požiar je v ťažko prístupnom lesnom teréne. Na mieste zasahuje 15 príslušníkov Hasičského a záchranného zboru.